O oslobodenie mesta Liptovský Mikuláš, prebiehali jedny z najťažších bojov počas II. svetovej vojny na bývalom území Československa. Boje trvali 9 týždňov, pričom zahynulo 4500 vojakov. Mesto Liptovský Mikuláš dňa 04.04.1945 o 6 ráno definitívne oslobodili sovietske a československé jednotky. 

Vojaci 1. československého armádneho zboru, ktorý padli pri oslobodzovaní mesta boli pochovaný severovýchodne od mesta na výšine Háj Nicovô. Tento vojnový cintorín, čo sa rozlohy týka je najväčší vojnový cintorín na Slovensku. Bol vybudovaný v roku 1950. Je najväčším na území bývalého Československa. 

Popis k obrázkom: Uprostred rozľahlého areálu je monumentálne schodište. Na jeho ľavej strane sa nachádza súsošie, ktoré predstavuje prísahu na bojovú zástavu a na pravej strane je symbolika mieru a víťazstva. Na najvyššom stupni schodišťa sa nachádza dominanta - pylón, ktorého vrchol zdobí päť cípa hviezda. V spodnej časti sa nachádzajú reliéfy, ktoré zobrazujú: uctenie zástavy, pomoc ranenému, kladenie venca a výjav nad hrobom. Na oboch stranách pamätníka sa nachádza cintorín. Na cintoríne je pochovaných 1386 vojakov Čechov a Slovákov, ktorý bojovali v jednotkách 1. československého armádneho zboru. Je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a je voľne prístupný verejnosti. 

Celý pietny areál s pamätníkom sprístupnili verejnosti 9. mája 1961. Pani Fidriková bola pri otvorení tohto pamätníku v Liptovskom Mikuláši kde v boji padli jej príbuzný. Ako mladé 18- ročné dievča nemá z toho príjemný zážitok. V našom rozhovore spomína na nostalgickú atmosféru miesta, ktorá sa opätovne vráti počas našej návštevy. V jej hlase je cítiť zlosť z nespravodlivosti vojny, čo nakoniec nášho rozhovoru potvrdí slzami. Hovorila, že pociťuje zmenu vo vnímaní národnostnej hrdosti. V jej veku ľudia hodnotili  a vnímali prítomnosť vojny inak ako naša dnešná generácia. Prezradila mi, že si myslí, že dnešná generácia vôbec nevie čo by to vlastne pre ňu znamenalo.  V deň keď sprístupnili pamätník verejnosti, pociťovala veľkú súdržnosť s jej rovesníkov ktorí padli v boji. Táto súdržnosť sa týkala najmä ochrany svojej vlasti a svojho národa. Keď sa jej opýtam na zmenu ktorú pociťuje od dňa kedy bola prítomná pri otváraní pamätníku do dneška, zamyslí sa a povie  „Ľudia ani nevedia aká je sloboda vzácna.“ Keď som sa jej opýtala ako často chodí navštevovať tento pamätník, povedala, že skoro vôbec. Vraj vyvoláva v nej pocit chladu a hnevu. Spomenula však , že fyzický stav pamätníku je vraj zachovalý a vôbec nemá pocit, že sa niečo okrem vyrastených stromov a zarastenej trávy zmenilo. Taktiež spomenula po mimo tému, že keď bola dieťa v plienkach kolísali ju na dobrú noc Nemecký vojaci. 

Záver: Z nášho rozhovoru s pani Fidrikovou vyplýva, že najdôležitejšia zmena ktorá sa udiala od otvorenia vojenského pamätníka do dnešného dňa, nie je fyzický vzhľad pamätníka ale zmena nastala vo vnímaní vojny a národnostnej identity mladými ľuďmi k horšiemu.